Basnicky.sk

Beznádej, strach, bolesť a výčitky,
láska, spálená v básni na vždycky.
Zachráň ma a pomôž, veď len ty máš tú moc,
tú moc zmeniť noc v deň a deň v noc.

Na púšti vysadím sto červených ruží,
ak srdce tvoje ak po mojom túži.
Zapálim moria a vyhasnem sopky,
darujem ti lienkine tmavé bodky.

Zo samých nebies znesiem ti hviezdy,
napíšem slová v ktorých diabol hniezdi.
Veď spolu rozlúštime Da Vinciho kód,
keď ponoríme sa do zakázaných vôd,
môžeme zachrániť aj malého princa,
postaviť zámok z jediného klinca.

V tom tanci hriešne zvíjať naše telá,
byť nebezpečne smelý, smelá.
Len tak kráčať v nowembrovom daždi,
sledovať labuť čo jazero si brázdi.

Vymyslieť trebárs perpetuum mobile.
len tak bosí v snehu prejsť tri míle,
naučiť sa lietať ako vtáci,
byť zase zvedaví sťa malí prváci.

končí ten môj príbeh nesmrteľný,
v ktorom ja sľúbil som byť verný.
možno dám si ešte jednu vodku,
keď za tým všetkým, sľúbenú dám bodku.

Láska skončila v slovníku cudzích slov,
v knižnici tých nesplnených snov.
A teba nakoniec asi získa iný,
mne ostal len horký pocit viny.

Ťažké veriť, v šťastný, koniec veselý
keď príde mráz a zima do polí,
keď moment, život môj na ruby otočí
keď hovoríš mi zbohom z očí do očí...